Milí spolužiaci!

 Predstavujeme vám našu novú, zaujímavú rubriku. V nej budeme spovedať našich učiteľov. Okrem ich profesionálnej kariéry by sme sa chceli dozvedieť aj niečo viac o ich súkromnom živote. Záleží len od nich, koľko nám z neho prezradia.

V tomto čísle sme si vzali na paškál vedúcu nášho krúžku Katarínu Chromčovú a položili sme jej pár zvedavých otázok:

 - Odkiaľ pochádzate?-

Pochádzam z malebnej dedinky Poľanovce, ktorá leží v krásnom údolí pod Braniskom, ovenčená rozľahlými lesmi a lúkami. Bola pokojným miestom môjho detstva a mladosti, mojím útočiskom a liekom na všetky boľačky..

 -  Aké detstvo ste mali a akým ste boli dieťaťom? Hnevali ste rodičov?-

 V spomienkach na moje detstvo sa mi vynára kúzelný svet detských hier, nie počítačových, ale nespočetných detských príbehov, do ktorých patrili všetci moji kamaráti z dolného konca dediny. S nimi sme zažili veľa nádherných chvíľ, ktoré patria k najkrajším v mojom živote. Spomeniem aspoň niektoré: objavovanie tajomstiev záhrady pod rozkvitnutým jazmínom, hry na učiteľov, lekárov, mamičky, gúľanie veľkonočných vajíčok po záhrade, púšťanie šarkanov, červené ústa od lesných jahôd a malín, rande na čerešni, futbalové zápasy s chlapcami, chytanie chrústov cez májové večery a podobne.

A či som hnevala rodičov? Určite niekedy áno,  najmä v zime, keď som chodievala domov zo sanice a zo šiat mi viseli cencúle. A vtedy sa hneval už aj oco, inokedy celkom mierny človek

- Pamätáte sa na Vaše študentské roky? Aj vtedy to bolo také ako dnes? 

- Moje študentské roky boli dosť pestré – jednotriedka v dedine, ZŠ v Spišskom Podhradí, Gymnázium v Levoči a nakoniec vysoká škola. Tak ako všetky zložky spoločnosti, aj vzdelávací systém súvisí s dobou, jej požiadavkami, ale aj istým mravným kódexom, ktorý táto spoločnosť vyznáva.

Porovnávanie vtedajšieho školstva so súčasným je veľmi ťažké, lebo doba sa zmenila, ale zdá sa mi, že všetko v bývalom školskom systéme malo svoj poriadok. Tiež sme mali svojich obľúbených a „menej obľúbených“ učiteľov, ale vážili sme si ich, lebo sme vedeli, že aj prísni učitelia nás chcú naučiť a pripraviť nás na život. Okrem toho sme sa učili len podstatné veci, takže aj naše vedomosti sú trvalejšie.

 - Kde ste chodili na výšku?

 - Absolvovala som Filozofickú fakultu Univerzity P.J.Šafárika v Prešove, kombináciu nemecký jazyk slovenský jazyk. Bývala som vo vysokoškolskom internáte blízko sídla terajšej Prešovskej univerzity.

 - Boli aj nejaké tie študentské lásky?

 - Určite áno, ale neboli nijaké vážne. Vážny charakter mali moje vzťahy pred nástupom na fakultu. Ale asi som si nevedela vybrať.

veľmi chcela podobať... Neviem, či sa mi to darí, ale snažím

- Čo Vás viedlo k učiteľskému povolaniu?

 - Je veľa ciest, ktoré vedú človeka k jeho budúcemu povolaniu. Mojím veľkým vzorom bola moja profesorka nemčiny v levočskom gymnáziu, osôbka nielen múdra, vzdelaná, ale aj veľmi láskavá, taktná a nesmierne trpezlivá k našim žiackym „vylomeninám.“ Naša sympatia bola vzájomná a ja som sa jej veľmi chcela podobať... Neviem, či sa mi to darí, ale snažím sa...

 - Máte rada predmety, ktoré učíte?

 - Sestra mi vraví, že aj ona mala v strednej škole učiteľku, ktorá bola zaľúbená do slovenčiny. Poznať svoj rodný jazyk a kultúru by malo byť pre každého človeka takým prirodzeným ako vzduch, ktorý dýchame. A ovládanie cudzieho jazyka? Zažili ste už v ďalekej cudzine ten nádherný pocit, že sa na vás niekto usmieva, pretože vám rozumie?

- Ako sa Vám páči v novej škole?

 - Je to pre mňa obrovská zmena, ale už som si tu zvykla. Kolegovia sú veľmi milí a žiaci sú všade rovnakí. Možno len s tým rozdielom, že v ZŠ – ke sú deti oveľa bezprostrednejšie, milšie ako v strednej škole a učiteľ má hneď aj spätnú väzbu, teda vie, či učí alebo robí správne, čo má zlepšiť a podobne. Problémom je pre mňa len neustály hluk, ktorý robíte.

 - Súhlasili ste s tým, aby sa Gymnázium Dominika Tatarku prisťahovalo sem? Aký máte na to názor? 

     - Nastúpila som už do rozbehnutého vlaku a nepoznám súvislosti, preto sa k tejto záležitosti nebudem vyjadrovať.

- Aký je Váš vzťah k žiakom?

 - Poznávanie žiackej duše je mojou srdcovou záležitosťou. Každý učiteľ, pre ktorého je jeho práca súčasne poslaním, zostáva duchom vždy mladý, pretože denne okolo neho krúžia desiatky mladých ľudí.. A ak ich dokáže vypočuť, porozumieť im, pomôcť a súčasne ich aj

 niečo naučiť, potom si môže povedať, že jeho práca má zmysel a  obohacuje aj jeho osobný život. Nehovorím teraz len o sebe, ale o všetkých učiteľoch, ktorí denno-denne stláčajú kľučky na vašich triedach. Svoje povolanie si nevybrali pre peniaze, ktoré sú teraz „in,“ ale preto, lebo vás majú naozaj radi. A určite by sa potešili, keby ich láska bola opätovaná.

                                 Za rozhovor ďakuje Marcela Hájková

                                                                   9.B